Odchádzam z pozície veľvyslanca v Británii a z Ministerstva zahraničných vecí...

A keďže sa nám tu rozmohol taký nešvár písať otvorené listy, tak teda som sa pustil aj ja do dobrodružstva písania a snáď aj myslenia.

To, že odídem z pozície veľvyslanca SR v Londýne a aj z ministerstva, bolo jasné v deň vzniku tejto vlády.

Otázny bol len čas. Vláda ma odvolala minulý rok v októbri, nakoniec som v Londýne bol 4 roky, aj keď posledne mesiace už boli pravdupovediac veľmi náročné, mentálne aj emocionálne. A niekedy aj zúfalé a boli prípady, kedy sa človek aj hanbil.

Ale napriek tomu treba jednoznačné povedať aj to, že nikdy, nikdy sa nehanbite za svoju krajinu, ale niekedy o to viac za politických predstaviteľov.

Urobil som všetko, čo bolo v mojich silách, aby som Slovensko nie len slušne reprezentoval, ale najmä aby som svojimi krokmi prispel k budovaniu nášho silnejšieho postavenia v kľúčovom európskom a svetovom centre, ako je Londýn. Úprimne povedané, niekedy sa cítim zvláštne, keď mi ľudia – hoci naozaj v tom najlepšom – píšu, že ako super Slovensko reprezentujem. Áno, ďakujem, cením si to úprimne, ale len reprezentovať by bolo málo. Nemáme na viac? Človek musí mať vyššie ambície, čo urobiť pre svoju krajinu: posilniť naše medzinárodné postavenie, spojenectvá, prispieť k úspechu krajiny.

Čo sa z toho podarilo?

Založili sme bilaterálny slovensko-britsky strategicky dialóg v oblasti zahraničnej politiky a bezpečnosti. Keď som prišiel, Slovensko ako jedine zo širšieho regiónu nemalo takúto formu inštitucionalizovanej spolupráce s Londýnom, pripomínam, že so stálym členom Bezpečnostnej rady OSN, nukleárnou mocnosťou a druhým najvplyvnejším členom NATO. Nepochopiteľná situácia. Pracovali sme na tom, cely môj tím, nebolo to jednoduché, ale podarilo sa to (podpísali to vtedajší ministri zahraničných veci Cleverly a Káčer).

Začali sme intenzívne spolupracovať v oblasti dezinformácii a propagandy, vrátane štruktúrovanej, inštitucionalizovanej SR-UK spolupráce. Bola to veľká vec, lebo v tomto sú Briti asi najlepší v Európe. Žiaľ, naša vláda to po voľbách kompletne zrušila, tak, ako aj ďalších x aktivít, štruktúr a obranných línií voči nepriateľskej interferencii. Odkryli sme sa a ešte sa z toho tešíme, resp. vydávame to ako politický úspech. Tak teda gratulujem (niekedy o tom niečo aj napíšem).

Bolo super, že začínali nás pozývať do inner circle dialógov, či už na formálnejšej-ministerskej úrovni, alebo na neformálnych diplomatických a odborných platformách. Čiže tam, kde sa naozaj zdieľajú informácie a rozhoduje sa o veciach, vrátane európskej a teda aj nasej bezpečnosti a budúcnosti (prezradím vám tajomstvo.. o európskej bezpečnosti sa nerozhoduje vo Vietname, ani v Tanzánii). To sa za posledné mesiace vytratilo. Zostalo len počudovanie, čo to vlastne naši oficiálni predstavitelia v Bratislave robia a hovoria.

Založil sa Slovenský kultúrny inštitút, Keď som prišiel, nič také neexistovalo, hoci Londýn patrí k najdôležitejším kultúrnym centrám sveta. Neexistovalo, teraz už existuje, a to je dobré, a musím povedať, že hoci príprava začala už asi pred tromi rokmi, v konečnom dôsledku to dotiahla táto vláda. Navyše ľudia prichádzajú-odchádzajú, inštitúcie ostávajú a mať kultúrne centrum v Londýne je dobrá a správna vec.

Okrem toho sa podarilo veľa ďalších, väčších-menších veci, od mimoriadne vydarenej propagácie slovenských vinárov, krásnych akcií o slovenských-židovských utečencoch z Auschwitzu (Vrba, Wetzler), propagácia odkazu československých veteránov bojujúcich za slobodu na strane západných spojencov počas druhej svetovej vojny, až po spoluprácu startapistov a ďalších vecí...
Ale môžete byť najmotivovanejší, najaktívnejší a najlepší diplomat (a teraz nehovorím o sebe), ale domáca politika a zahraničná politika robená „v centrále“ vždy determinuje vaše možnosti ako veľvyslanca. Neexistuje úspešný veľvyslanec bez úspešnej a efektívnej centrálnej zahraničnej politiky.

A posledné mesiace to už bolo naozaj zásadne limitujúce, miestami až devastačné (a keď sa od vlády dištancujú aj rodiny slovenských a českých veteránov a hrdinov z druhej svetovej vojny, tak to je už aj parádna hanba...).

Po voľbách som pokračoval vo svojich aktivitách na facebooku, ale cca pred polrokom som si dal detox. Už som to nedal, úprimne. Neviem ešte, kedy sa sem vrátim v predchádzajúcej intenzite a či vôbec. Ale určite sa vrátim do verejného priestoru, odkiaľ som odišiel pred štyrmi rokmi, keď som prišiel do Londýna ako veľvyslanec.

V neposlednom rade som ale počas „veľvyslancovania“ napísal a vydal knihu, ktorá jednoznačne vyvracia všetky nezmysly dezinformátorov, vrátane ministrov dnešnej vlády – či už ide o Ukrajinu, Rusko, vojnu, NATO, atď. Asi by sme boli na tom lepšie, keby to niektorí si aj prečítali, a najmä by čítali s porozumením.

Teraz, keď odchádzam, hoci veľa z výsledkov pretrváva, ako napríklad strategický dialóg, ale odchádzam s ťažkým srdcom.

Slovenska zahraničná politika sa totiž stala pre partnerov a spojencov nielen nepochopiteľnou, ale z pohľadu našich záujmov vyslovene škodlivou a tragickou. A to neplatí len v Londýne, dokonca ani nie len v Európe.

Spojenci, čiže štáty, ktoré by nám mali byt najbližšie a od ktorých v kritických chvíľach môže závisieť naša celá existencia, jednoducho nechápu, ako môžeme konať tvrdohlavo v protiklade k našim vlastným existenčným záujmom. Ako tak ľahkovážne môžeme ohrozovať našu vlastnú budúcnosť. Ekonomickú, politickú, strategickú, bezpečnostnú. A možno aj existenciu. Stali sme sa nie len že irelevantnými, nemáme vplyv, slovo, váhu...

Lebo nebuďme na omyle, to, že sa s vami bavia zdvorilo vo Vietname alebo a viete v Číne urobiť nejaký deal, ešte neznamená, že si vás vážia. Nie, oni si vážia tých, ktorí sa dokážu postaviť za svoje reálne záujmy a sú silní, nie ktorých, ktorí ich zrádzajú.

Takých si neváži nikto, dokonca ani Rusko. Áno, je to tak. Darmo vám hovoria, že akí ste super, majú vás za užitočných idiotov, za handru. Bolo by treba, vážení, trochu poznať históriu a reálie ruského politického myslenia. Handra je len handra aj v Moskve, ktorú použijú keď sa im to hodí, ale skôr či neskôr zahodia keď sa stanu zbytočnými (váš kolega Assad sa má v Moskve ako?). A história nepusti, handry sa rýchlo ničia pri intenzívnom používaní, takže ich aj zahodia pomerne rýchlo (o tom ešte budem písať postupne, neskôr). Škoda, že to jednoducho nedokážete pochopiť.

Celá tzv. koncepcia „zahraničnej politiky na štyri svetové strany“ je prázdny marketingový slogan, nič viac. Nie je za tým ani obsah a už vôbec nie nejaká premyslená stratégia. Nič. Nikdy som nečítal ani jeden váš odborný článok v relevantnom odbornom časopise, nedajbože knihu, čiže nič, čo by potvrdzovalo nejakú vašu intelektuálnu a odbornú myšlienku za touto špecifickou akože slovenskou cestou. Lebo neexistuje.

Prejav na porade veľvyslancov ako zo straníckeho mítingu v Hornej-Dolnej sa za takýto intelektuálne úsilie či dokonca výsledok nepovažuje. A najmä nie pred profesionálmi zahraničnej politiky.

Takzvaná zahraničná politika na štyri svetové strany slúži to jedine na to, aby nejaký kvázi-atraktívny názov prekryl prázdnotu zahraničnej politiky, v horšom prípade pritúlenie sa k najhorším diktátorom sveta. Ktorí vás majú za blbcov. Priam grécka tragédia... vy ich obdivujete, oni vás majú za blbcov...

Ideme do mimoriadne turbulentných časov, kedy v krajnom prípade môžu zaniknúť aj štáty ako ich poznáme, a to v priebehu mesiacov. Žijeme realitu 19. storočia, s prostriedkami 21. storočia. Už len pochopenie toho, ako sa svet radikálne mení si vyžaduje mimoriadne odborne kapacity, nie ešte vypracovanie nejakej koherentnej stratégie ako konať. Navyše vôbec nemáme čas. Ale nič sa nedeje, len globálne túry, fotečky, podanie rúk a zopár naučených sloganov pustených do éteru, najmä na pofidérnych platformách.

Nechcem strašiť, ale Európa ako ju poznáme nemusí o 5 rokov existovať a tým by padli všetky garancie, pravidla a samotná realita medzinárodného systému, ktorá garantuje našu existenciu. A práve preto, aby sa to nestalo, potrebujeme veľmi, ale naozaj veľmi pevné spojenectvá... ktoré už nemáme. Každého relevantného spojenca pre našu budúcnosť ste si odcudzili – od najbližších, ako Česko, Poľsko, až po „veľkých“ v Európe, ako Nemecko, Francúzsko, Británia (o Londýne detailnejšie neskôr). Z Pobaltia či Škandinávie sa na vás pozerajú ako na totálnych bláznov, ostatní vás považujú za totálne irelevantných či za moskovské figuríny.

A prosím nemýľme si spojencov so štátmi, v ktorých nám podajú ruku – Vietnam, Rusko, Brazília a Čína našimi spojencami nebudú. Nikdy. Niektoré môžu byť obchodnými partnermi – ale v porovnaní s EU to bude vždy maličký objem (viac ako 80% stále pripadá na Európu, všakže a to sa nikdy nezmení...).

A my pre nich tiež neznamenáme relatívne nič. Pre Nemecko bude Slovensko vždy dôležitejšie ako pre Čínu. Vždy. Tyrania geografie, a aj tyrania ekonómie nepustia.

Ale my len hrajme ďalej, hoci všetky dobré karty sme zahodili, dali sme to na va banque s tými najhoršími, ktoré sme si za to nechali. Buďme ešte viac užitočnými idiotmi tých, ktorí nás chcú zničiť a ešte si z toho ani žiadne tajomstvo nerobia. Si myslím, že v tej Moskve sa tak aj čudujú, že akými minimálnymi investíciami tu uhrajú celú parádnu špeciálnu operáciu.

Ale v očiach spojencov sme zo seba urobili bláznov a na druhej strane sme nezískali nič. Vôbec nič. Ešte raz: NIČ. Saldo už negatívnejšie snáď ani nemôže byť. Verbálne hladkanie zo strany Ruska je – popri tom, že morálne odpudzujúce – bude na nič v zlomových chvíľach, lebo nás majú maximálne za užitočných idiotov, za nič iné. Sme v najhoršej zahraničnopolitickej situácii od roku 1998. Len vtedy bol svet relatívne stabilný, kým je dnes totálne rozkývaný.

Nemýľte si prosím zdvorilosť spojencov s relevanciou. To, že vám ešte podajú v Bruseli ruku znamená jediné: že európski politici mali detskú izbu a ovládajú základy slušného správania. Ale opovrhujú vami a považujú vás za bláznov či diletantov. Naozaj. Hovoria mi to. A nie len mne. Aj ďalším veľvyslancom, diplomatom, odborníkom, novinárom. Každému.

Neverte facebookovým hochštaplerom, ktorí oslavujú „kyvadlovú diplomaciu premiéra“ medzi Moskvou, Ankarou a Pekingom.. možno ste si nevšimli, ale chýbajú tam pravidelné cesty do Berlína, Paríža a Londýna, všakže.. tieto hlavné mestá, plus Varšava a Praha (a aj Štokholm, Helsinki a strašne veľmi chýba Kyjev) sú pre našu budúcnosť a prežitie ako štátu oveľa dôležitejšie ako Brasília, Hanoj alebo hoci aj Moskva... počúvajte profesionálov. Ušetrí vás to od trápnych poznámok ministerských kolegov za vaším chrbtom.. a niekedy nie len za vaším chrbtom, všakže... Pamätáte sa na parádnu lekciu napríklad od ministra veľkého spojeneckého susedného štátu na jednom multilaterálnom fóre? Alebo sme to ani nepochopili, ako veľmi nás, pardon: vás, vyškolil?

A prestaňte prosím presviedčať našich partnerov v Európe, že „slovenská zahraničná politika sa vôbec nezmenila“. Toto sa dalo hrať zopár mesiacov, maximálne rok po voľbách, kedy to bola ešte čiastočne aj pravda. Ale po tom amoku posledných mesiacov nikto vám to už neverí a je to trápne: hneď ako sa otočia sa začnú smiať. Navyše keď na Slovensku smerom k vašim voličom a na facebooku investujete veľa energií na to, aby ste vašich voličov presvedčili, že ako veľmi bojujete proti Európe, Bruselu, atď, ako nie ste proeurópski a proatlantickí, ako predchádzajúce vlády, tak znie dosť schizofrenicky presviedčať partnerov, že sa nič nezmenilo. Prezradím Vám tajomstvo: majú tu svoje veľvyslanectvá, stretávajú sa s ľuďmi (aj s vašimi, z vašich strán) a čítajú aj noviny, presne vedia, čo sa u nás deje, čo komunikujete. Takže prosím, prestaňte sa strápňovať.

Ďalšia trápnosť a až priam neuveriteľná hlúposť: vraziť Ukrajine nôž do chrbta a zároveň neustále opakovať ako veľmi máme záujem participovať na povojnovej rekonštrukcii. To, ako sa táto vláda chová k Ukrajine je hanebné, krátkozraké, a snáď nič ešte v našej novodobej histórii nás toľko nepoškodilo a neohrozilo našu bezpečnosť ako papagájovanie ruskej propagandy (popri tom, že vylúčilo nás to v Európe zo slušnej spoločnosti).. ale absolútne neuveriteľné je, že popri tom celom ešte neustále opakujeme, ako veľmi tam chceme robiť po vojne biznis. Vy necítite tú trápnosť a nekonečnú absurditu? Na jednej strane ich podraziť, pourážať a ale hneď chcieť, aby nám tam ponúkli ekonomické príležitosti. Akože čo prosím???

A aby sme sa na sekundu vzdialili Európe: naozajstný „strategický génius“ je ten, ktorý tlieska presne tým krokom americkej administratívy, ktoré majú potenciál pochovať svet, v ktorom bolo Slovensko aspoň trochu relevantné.. určite viac, než by sme si to na základe počtu obyvateľov, sily armády a hospodárstva takpovediac zaslúžili.. v tomto krásnom novom svete, ktorému tak tlieskate, by sme boli menej ako krvavý steak na tanieri veľmocí.

Nič ste sa nenaučili, nič ste nepochopili. Strategická realita sveta je od vašich politických a intelektuálnych spôsobilostí tak ďaleko, ako dátum dostavby diaľnice do Košíc. A jasné, keď budete sledovať facebookových hochštaplerov, odborníkov na všetko a youtubových „influencerov“, tak sa ani nečudujte, keď nás tu o niekoľko rokov rozoberú ako matriošku.

Lebo reálne medzinárodné vzťahy a budúcnosť Európy sa nebudujú na Facebooku, ale na tých stretnutiach, na ktoré vás už nepozývajú.

Na stretnutiach, ktoré sa v týchto dňoch konajú v Paríži a Londýne, sa rozhoduje o dlhodobej bezpečnosti Európy, a teda aj o našej bezpečnosti, existencii – vy tam ale nie ste, lebo nikto relevantný vás nepovažuje za seriózneho partnera, ale len za replikátora ruskej propagandy. A všetko na čo sa vy zmôžete, je vyhlásiť, že aj tak to je len zasadnutie vojnových štváčov. Patetické, smiešne. Len, žiaľ, tragické.

Záujem Slovenska by mal byt politikom prioritný a nadradený ideologickým preferenciám. Ktoré navyše v tomto prípade ani nesedia, všakže...

A preto by to celé vyzeralo strašne komicky.. keby to nemalo devastujúce následky pre Slovensko. Lebo „byť mimo“ na niekoľko rokov si môžu dovoliť tí najsilnejší, napríklad aj USA.. ale nie štáty ako SR, ktoré DOSLOVA závisia od aliancií a spojenectiev. Dáme si dvojité kábéeško-prevrátime stôl-nahulákame na tých, ktorí garantujú našu slobodu, prosperitu a bezpečnosť... super. A potom príde ďalšie ráno, keď si uvedomujeme, že sme sa super zabávali, aj sme si vypili, aj sme si užili, ale teraz treba zaplatiť účet, na ktorý nemáme... A v ruinách baru už chodia šelmy, všetky väčšie ako my, a žerú všetko, čo sa nevie brániť alebo nemá silnejších okolo seba s ktorými by sa spoločne bránili. Slovensko, 2025.

Dve generácie diplomatov, úradníkov, odborníkov budovali našu zahraničnú politiku, tento stáť a inštitúcie.. a títo to teraz cele rozbijú a unesú. Hoci na to neexistuje mandát z volieb, lebo toto si väčšina neželala. Ale rozbíjajú to cele. Lebo nedajte sa, hm, oklamať, o toto tu ide.

Oni nemajú žiadny vzťah k tomuto štátu, napriek silným (ale prázdnym) rečiam. Štát ako taký, jeho existencia ako taká, im nič neznamená. Je im úplne jedno, či sa zajtra staneme ruskou guberniou, však oni sa už nejako s nimi dohodnú, sa zariadia. Inštitúcie, ktoré by mali byt základným kameňom existencie štátu, vnímajú len ako brzdy, ktoré im dočasne brania v únose. Preto ich systematicky ničia. Podobne ako ukotvenie v EU a NATO. Sú len brzdami pri únose štátu.

Ale nezabudnime, toto väčšina nechce. Len väčšina je väčšinou pasívna, preto im treba vysvetľovať, čo sa deje.

To je tá tzv. politická práca.

No a na záver, keďže sa viacerí pýtate, čo teda ďalej so mnou?

Pýtate sa viacerí, či sa vrátim ešte na Ministerstvo zahraničných veci alebo či „pôjdem do politiky“? V tejto chvíli, úprimne, neviem. Možno sa niekedy v budúcnosti ešte vrátim na ministerstvo, áno, ale jedine za predpokladu, že budeme mat slušnú vládu, ktorá slúži záujmom krajiny a nie špeciálnej kremeľskej hybridnej operácii a podkarpatským diktátorom. Vtedy možno aj áno a aj s hrdosťou. Teraz ale ostávam aj profesionálne v Londýne a musí to byt niečo veľmi-veľmi zaujímavé, aby som si svoju afiliáciu zmenil.

Ale aby sme si to vyjasnili: slúžil som nasej krajine 25 rokov a budem slúžiť aj naďalej.

V Londýne, v budúcnosti možno opäť v Bratislave alebo inde.

Byt veľvyslancom v Londýne bolo mojim profesionálnym snom. Profesionálne mi to dalo neskutočné veľa, rozšírilo to obzory ako nič predtým, denno-denne som sa stretával a bavil s najlepšími odborníkmi na svete, či už zo sveta diplomacie, medzinárodných vzťahov, bezpečnosti. Som iný ako som prišiel, pridalo to takpovediac aj na hĺbke aj na šírke odbornosti.

Teraz ostávam v Londýne, budem mat ďalší dream job, budem viest jeden významný britsky think-tank zaoberajúci sa medzinárodnou bezpečnosťou a medzinárodnými vzťahmi. Nachválim sa, ale napĺňa ma to šťastím a očakávania sú obrovské. Bude to obrovská odborná výzva, pracovať so svetovou odbornou špičkou, s tými najlepšími expertmi na medzinárodnú bezpečnosť, zahraničnú politiku, obranu. Teším sa na to, veľmi.

Ale plánujem byt aktívny aj na Slovensku, vo verejnom priestore, lebo mám pocit, že sa to teraz reálne láme. Podporovať, presadzovať moderné a európske Slovensko, hrdé, samostatne, prosperujúce.. a najmä normálne Slovensko. Kde slova znamenajú niečo, kde má veda prevahu nad šarlatánstvom, zdravý rozum nad zbojníckou mentalitou, kde vieme, kto je náš priateľ a kto nás chce zotročiť.

Nie je to takpovediac úplne nová skúsenosť pre mňa.. Keď bolo treba brániť európske smerovanie Slovenska, napríklad v rokoch 2016-2020.. Pamätáme sa na Ficove vtedajšie protizápadné vyhlásenia, Dankovu cestu do Moskvy, kedy som to ako jediný z vtedajšej vlády kritizoval.. Áno, pravda, nezačalo sa to teraz, po voľbách v roku 2023, len sme na to už ako keby zabudli... Ale už je to v podstate jedno. Máme čo máme a chceme, aby to tak nebolo. Začnime tým, že vrátime slovám význam, vážnosť a úctu faktom. Pravda je len jedna a 1+1 je vždy 2.

Musíme sformovať kompletnú alternatívu, od A do Z, nie len zahraničnú politiku. Zaostávanie, stagnáciu, často až degradáciu.. rozpadávajúci sa stáť, statne služby a ich čím ďalej tým horšiu úroveň služieb štátu. Ale zahraničná politika a bezpečnosť Slovenska sú základ. Bez toho zanikneme ako spoločnosť. Ako štát. Ale o tom ešte budem písať neskôr. Postupne.

A na záver ešte raz Vám ďakujem za dôveru, podporu, milé slova, a aj za konštruktívnu kritiku.

Ďakujem.. manželke a dcére, rodine a priateľom, ako aj kolegyniam a kolegom. Ďakujem prezidentke Zuzana Čaputová (bolo mi cťou), ďalej Ivan Korčok, Jaro Naď, aj bývalým kolegom Peter Bator a Rastislav Kacer, ktorí boli inštrumentálni pred a pri mojom príchode ako aj potom.

Ďakujem super kolegyniam a kolegom v Londýne.

Ďakujem desiatkam diplomatov na Ministerstve, naozajstným profesionálom a dobrým ľuďom. Veľa som sa od nich naučil, niektorí ma vyslovene inšpirovali, odborne, aj ľudsky. Niektorých mam tu česť nazvať dokonca kamarátmi.

Stretol som sa ale v rámci ministerstva aj s pravým opakom, ktoré žiaľ celkom devalvujú pojem „kariérny diplomat“ (toto celé by chcelo naozaj vážne premyslieť, aby sme nedospeli do štádia, kedy celý koncept konzervuje len podpriemernosť a alibizmus, napriek v spoločnosti stále existujúcemu étosu diplomatov ako najlepších z najlepších...).

Pre malé štáty ako Slovensko, s obmedzeným vojenským, ekonomickým a demografickým potenciálom musia byť základným kameňom bezpečnosti, štátnosti a nezávislosti okrem silných inštitúcií, písaných a nepísaných pravidiel (degradáciu ktorých sledujeme, žiaľ, v priamom prenose), konkrétne silné a nezávislé spravodajské služby, ozbrojené sily a profesionálna diplomatická služba (pozor, profesionálne neznamená, že niekto je v „štátnej službe“ 10-20-30 rokov, lebo to je forma pracovnoprávneho vzťahu, ale nie profesionálna a odborná kvalita). Ale toto je ďalšia oveľa komplexnejšia téma, o ktorej snáď ešte niekedy...

Ale na tie desiatky pozitívnych prípadov nikdy nezabudnem. Na špičkových diplomatov a naozajstných profesionálov.

Takže tak. Vidíme sa snáď v blízkej budúcnosti. Ďakujem vám za všetko, bozkávam vás všade a držme si palce, aby to s nami dopadlo dobre, aj napriek okolnostiam. A najmä niečo preto aj urobme.

A nezabudnime, čo povedal Yoda: "Akonáhle sa vydáš temnou cestou, navždy ovládne tvoj osud. Pohltí ťa, to sa stane." Tak šup-šup na svetlú stranu sily.

Dlhoročný styčný dôstojník záujmov Sorosovej siete mimovládok, bývalý minister zahraničných vzťahov SR, niekdajší poradca prezidenta SR Michala Kováča, nekorunovaná hlava Sorosovho tretieho sektora na Slovensku a predstaviteľ americkej mimovládky Transatlantic Fellow of German Marshall Fund of the United States - Pavol Demešna jeho status reagoval v príspevku, ktorý zverejnil na Facebooku:

Končiaci slovenský veľvyslanec v Londýne Róbert Ondrejcsák rozčeril svojou správou o ukončení misie a odchode zo slovenskej diplomatickej služby hladinu (viď link v diskusii). Dôvody napísal bez servítky a natvrdo. Ide o mimoriadnu kritickú správu o stave našej krajiny, nielen jej zahraničnej politiky a nášho postavenia v medzinárodnom prostredí. Jeho výpoveď je o to vážnejšia, že práve teraz sa rozhoduje o osude Európy.

S Robertom sa poznáme dlho. Napísal i predslov do mojej knihy o slovensko-britských vzťahoch, ktoré sme spoločne odniesli pred dvoma rokmi šéfovi kráľovského protokolu v Londýne (na foto), aby odovzdal kópiu Jeho Veličenstvu kráľovi Karolovi III.

Vďaka Róbert za tvoju službu Slovenskej republike a veľa šťastia na novom pôsobisku.

Zdroj: Facebook Róbert Ondrejcsák / Facebook Pavol Demeš / InfoVojna