Pád každého diktátora celkom pochopiteľne vzbudzuje určité nádeje, ale tešiť sa z konca 54-ročnej vlády Asadovcov, ako to robia naše opozičné kruhy, môže len nezorientovaný blázon alebo fanatik. To prvé, čo by si mali všetci uvedomiť, je skutočnosť, že alternatívou k sekulárnej diktatúre na Blízkom východe nie je demokracia západného typu, ale politický islamizmus. Hlavnou vojenskou silou a víťazom povstania v Sýrii je sunitská Organizácia pre oslobodenie Levanty, ktorá združuje veteránov tzv. al-Káidy a ktorá sa usiluje o zriadenie islamskej teokracie. Tak USA ako aj Turecko ju oficiálne zaraďujú medzi teroristické skupiny. Všeobecne sa však predpokladá, že bez tureckej podpory by zvíťaziť nemohla. Vodcom tejto džihádistickej armády je bývalý predstaviteľ Islamského štátu Abú Muhammad al-Džawlání, na hlavu ktorého je vypísaná odmena 10 miliónov dolárov a je na medzinárodnom zozname hľadaných teroristov. Odrazu počúvame z Washingtonu a Paríža, že sa s ním dá vlastne dohodnúť a že si zaslúži vojenskú podporu.

Naše tupé hlavy sa tešia z pádu Asada jednoducho preto, lebo Putin stratil spojenca. Vo svojej prostoduchosti však nerozumejú tomu, že vzťahy na Blízkom východe sú oveľa zložitejšie ako v ich jednoduchých šovinistických hlavičkách a že o budúcnosti Sýrie sa na diplomatickom poli bude naďalej rozhodovať v trojuholníku Moskva – Ankara – Teherán. V rozpore s tým, čo si myslí západná tlač je Sýria dôležitejšia pre Irán ako pre Rusko, je to pre Teherán kľúčová základňa jeho medzinárodného vplyvu. Dokonca aj Čína už tam má (po bravúrnom zmierení Saudskej Arábie a Iránu) väčšie slovo ako Spojené štáty, ktorých vyznávači si nevšimli, že americká hegemónia na Blízkom východe už upadá dvadsať rokov. Aj to má svoje hlboké príčiny, ktoré spočívajú jednak v prehlbujúcich sa rozporoch medzi západným a moslimským svetom po 11. septembri 2001, a jednak v správaní USA počas tzv. Arabskej jari, kedy Washington prestal chrániť svojich spojencov a tešil sa z toho, že boli zvrhnutí autokrati a diktátori. Výsledkom toho bolo, že Saudská Arábia dospela k záveru, že dovtedajšie spoliehanie sa na Spojené štáty je príliš nebezpečné a začala diverzifikovať svoje medzinárodné vzťahy: nadviazala kontakty s Indiou, Čínou a napokon aj s Ruskom. A samozrejme, v Rusku objavili Saudi významného producenta ropy a uzavreli s ním dohodu v rámci OPEC, ktorá slúži tak ruským, ako aj saudským záujmom.

Kým Američania pri svojich neúprimných snahách o „demokratizáciu“ sveta prejavili záujem len o lokajov, nie o partnerov, Rusi za posledné roky niekoľkokrát preukázali schopnosť vstúpiť tam, kde Spojené štáty vstupovať jednoducho nemôžu. Spomeňme si na chemickú vojnu v Sýrii, ktorá sa vyriešila na základe iniciatívy Sergeja Lavrova. V tom čase bolo Rusko významnou diplomatickou silou na Blízkom východe a aj diplomati západných krajín pripúšťali, že zotrvanie Baššára al-Asada pri moci je menším zlom ako vznik islamistického režimu. A v rozpore so západnou propagandou mal Asad dlho pomerne veľkú podporu medzi obyvateľmi Sýrie, ktorí ho považovali za garanciu ich záujmov.

Dnes je to už samozrejme inak, sýrska ekonomika je na dne, krajina má vyše 70-percentnú nezamestnanosť (čo ale na Blízkom východe nie je až taká rarita), čoraz viac ľudí má problémy prežiť, a tak nielen vojaci a policajti, ale aj úradníci sa pridávali na druhú stranu alebo utekali bez boja. K pádu Asada bezpochyby prispelo aj to, že Rusi sú vyťažení Ukrajinou a Irán s jeho libanonským spojencom Hizballáhom sú oslabení izraelskými útokmi. A teraz skúste uvažovať, čo bolo lepšie. Asad bol bezpochyby diktátor, to je mimo akejkoľvek diskusie. Vládol tvrdou rukou, ale garantoval bezpečnosť menšín. S pomocou Ruska, Iránu a Hizballáhu sa mu podarilo postupne získať späť väčšinu územia, ktorú pôvodne stratil v dôsledku intervencie západných štátov. V marci 2020 bolo na základe dohody sprostredkovanej Ruskom a Tureckom (ktoré podporuje niektoré opozičné skupiny) konečne dosiahnuté prímerie. Ľudia si vydýchli. A v priebehu niekoľkých týždňov sa odrazu celý režim zrútil ako domček z karát. Tá rýchlosť zmien podporuje skôr hypotézu, že došlo k tichej dohode o odovzdaní moci.

Lenže teraz sa možno oprávnene obávať, že to najhoršie má Sýria ešte len pred sebou. Stretáva sa tam príliš veľa záujmov, príliš veľa proti sebe stojacich síl, veď tam bojuje dovedna 15 štátov a tamojšiu občiansku vojnu som už dávnejšie prirovnal z hľadiska zástupných záujmov veľmocí k španielskej občianskej vojne z rokov 1936 – 1938. Ibaže táto už trvá oveľa dlhšie, má oveľa viac obetí a oveľa neprehľadnejšie vzťahy. Nikto sa nepozastavuje nad tým, že USA oznámili, že ich okupačná armáda zostáva vo východnej Sýrii aj naďalej. Kde sú teraz moralisti, ktorí by protestovali proti invázii Spojených štátov do Sýrie v rozpore s medzinárodným právom? A nezabúdajme, že Asad chránil tamojších kresťanov, ktorí sú momentálne v obrovskom ohrození. Veľa napovedá aj to, že islamistickí povstalci dnes zaútočili na kurdské jednotky na severe Sýrie – tie kurdské jednotky, ktoré boli pod ochranou USA a ktoré spolupracovali na zvrhnutí asadovského režimu. A aby toho nebolo málo, Izrael vtrhol na územie v oblasti Golanských výšin kontrolovaných Sýriou. Premiér Benjamin Netanjahu vyhlásil, že nariadil izraelským silám, aby obsadili nárazníkovú zónu na Golanských výšinách zriadenú dohodou o prímerí so Sýriou z roku 1974. Inými slovami, označil 54 rokov starú demarkačnú líniu medzi Izraelom a Sýriou za neplatnú v dôsledku pádu Asadovho režimu. Medzitým izraelské letectvo bombardovalo aj sklady zbraní v južnej Sýrii a Damasku s cieľom zabrániť povstalcom, aby sa ich zmocnili. Slabá a destabilizovaná Sýria rozhodne vyhovuje izraelským snahám o dominanciu v regióne.

Takže to, čo uviedla na sociálnej sieti nová šéfka diplomacie EÚ Kaja Kallasová, ktorá privítala „slobodnú budúcnosť“ Sýrie, alebo to, čo vyhlásil francúzsky prezident Macron, ktorý blúznil niečo o jednote Sýrie, sú jednoducho táraniny. Kto naozaj verí tomu, že džihádistickí fanatici, ktorí doteraz barbarsky masakrovali civilistov a upaľovali ich zaživa, im odrazu odkazujú, že sa nemajú čoho báť? Európski lídri by sa teraz mali zaujímať skôr o to, či sa môže vrátiť do Sýrie z Európy viac ako milión utečencov. Sotva, nastane skôr opak, lebo záujmy Európy dnes nikoho nezaujímajú. Jediná nádej spočíva v tom, či sa Rusko a Turecko dokážu dohodnúť. Inak táto kombinácia islamistického fanatizmu a západných intríg privedie Sýriu ku katastrofe, ktorú som si pracovne nazval „Irak 2.0“. Žiadnu demokraciu nečakajte. V tom lepšom prípade si spomeňte na to, čo sa stalo s Iránom po oslavovanom páde šacha, skorumpovaného tyrana, ktorého už mali všetci plné zuby. Akému obdivu sa tešil vo francúzskom exile ajjatoláh Chomejní, kým nepremenil Irán na obávanú teokraciu. V tom horšom prípade nás čaká ešte strašnejšia občianska vojna sprevádzaná krvavým chaosom, aký v tejto časti sveta nemá obdoby.

Nechápeme vôbec nič. Stále si myslíme, že na Blízkom východe sú nejakí „dobrí“ a nejakí „zlí“, stále nerozumieme zložitosti tamojších vzťahov a naše mienkotvorné denníky nedokážu vyprodukovať žiadnu serióznu analýzu, iba primitívne kampane na úrovni Zomri. Naši politici nerozumejú ani len tomu, že v porovnaní so Saudmi je aj taký Hamas – hnutie islamského odporu proti izraelskej okupácii Palestíny – v podstate demokratickým hnutím, ktorého základné princípy sú v rozpore s legitimitou saudskej absolutistickej monarchie. Keď Hamas šíri v celom regióne, že nepotrebujeme kráľov, princov, generálov, diktátorov a hrdlorezov, ohrozuje tým samotnú Saudskú Arábiu. Preto legenda americkej diplomacie a veľký znalec Blízkeho východu Chas Freeman varuje, že až 96 percent Saudov si teraz myslí, že arabský svet by mal prerušiť vzťahy s Izraelom vzhľadom na genocídu v Gaze. A že keď sa toto všetko skončí, Izrael si v arabskom aj islamskom svete vytvorí toľko nepriateľov, že bude mať dve miliardy ľudí, ktoré ho budú považovať za morálne neprijateľný. Nielenže si tým veľmi poškodí svoju morálnu autoritu a povesť a stane sa vyvrheľom. Ale z dôvodu blízkeho spojenectva s izraelským režimom čaká západné štáty rovnaký osud.

A teraz sa poobzerajte okolo seba, čo sa deje: Ukrajina, Izrael, Libanon, Sýria. Všade horí. A spomeňte si na slová bývalého šéfa ukrajinských ozbrojených síl generála Zalužného spred dvoch týždňov, že tretia svetová vojna sa už začala alebo na slová pápeža Františka spred dvoch rokov, že vidíme tretiu svetovú vojnu „po častiach“ a hrozí, že si na to zvykneme. To, že na našom území ešte nie je vojna, neznamená, že globálny konflikt sa nezačal. Sme v zlomovom okamihu dejín a ak nevyvinieme maximálne úsilie na uhasenie tohto požiaru bez ohľadu na naše ideologické predsudky, jeho oheň nás skôr či neskôr všetkých spáli.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna