Päťročná tranzitná zmluva medzi ukrajinskou a ruskou stranou o preprave plynu sa skončila. Na zastavenie dodávok bude finančne tratiť Rusko, Ukrajina aj Slovensko, zarobiť na ňom ale naopak môže Česko.

Rusko môže ročne prísť v prepočte o takmer 5 miliárd eur, pretože príde o odbytisko v EÚ. Cez Ukrajinu dodáva plyn nielen Slovensku alebo čiastočne Maďarsku, ale sprostredkovane tiež Rakúsku, Česku alebo Taliansku, hoci s týmito tromi krajinami už nemá priamy dlhodobý kontrakt.

Ukrajina na ukončenie prepravy ruského plynu tratí v prepočte necelých 800 miliónov eur, pretože príde o príslušné tranzitné poplatky. Napokon Slovensko príde o viac ako miliardu eur. Musí sa totiž rozlúčiť s príjmami z tranzitu ruského plynu.

V prekérnej situácii sa ocitá najmä Slovensko, ktoré bude musieť hľadať alternatívnych dodávateľov plynu. Najčastejšie sa skloňuje variant odberu plynu z juhu, cez Maďarsko. Maďarsko získava ruský plyn z väčšiny čiernomorskou cestou, cez Turecko a Balkán. Túto cestu by mohlo využiť aj Slovensko, pokiaľ to však dovolí kapacita daných potrubí.

Slovensko by ale mohlo začať vo väčšom nakupovať nórsky plyn alebo ten z terminálov na skvapalnený plyn, umiestnených napríklad pri nemeckom pobreží. Takýto variant by zaistil tranzitný príjem Českej republike. Jej tranzitné plynovody sú teraz prázdne. Ak by nimi prúdil plyn z Nemecka na Slovensko, bola by to satisfakcia pre Fialovu vládu.

Tá vlani kúpila zadlženého prevádzkovateľa plynovodov v Česku, spoločnosť Net4Gas. Tvárou v tvár pomerne ostrej kritike túto kúpu zdôvodňovala nielen strategickými ohľadmi, ale aj možnosťou zarábať na tranzite plynu na Slovensko, a dokonca do Rakúska. Zatiaľ sa však žiadny tranzit neuskutočňuje.

Slovensko môže plyn odoberať aj zo severu, tranzitom cez Poľsko, kam by cez litovský terminál doputoval v skvapalnenej podobe, napríklad z USA.

Zastavenie dodávok plynu na Slovensko treba vnímať v širšom kontexte. Je evidentne prejavom posilňovania neformálnej „plynovej aliancie“ Ukrajiny a Spojených štátov. Kyjev totiž teraz súčasne žiada, nech EÚ zakáže dovoz ruského skvapalneného plynu. Volá pritom po tom, nech ruský skvapalnený plyn nahradí americký.

Ukrajinská strana sa odvoláva na nedávny článok Financial Times, podľa ktorého je tohtoročný dovoz ruského skvapalneného plynu do EÚ historicky rekordný. To ale ťažko môže byť pravý dôvod, prečo teraz Kyjev svoj tlak na EÚ stupňuje. Každý, kto situáciu okolo dovozu plynu do EÚ trochu sleduje, si rekordný dovoz skvapalnenej ruskej suroviny už musel všimnúť.

Ostatne, sama ukrajinská strana už skôr v tomto roku kritizovala v prvom rade Francúzsko, ktoré je najväčším európskym odberateľom ruského skvapalneného plynu. Dokonca tak veľkým, že jej dovoz ruských fosílnych energií prevyšuje dovoz akejkoľvek inej krajiny EÚ, vrátane Maďarska alebo Slovenska, ktoré za to sú dennodenne „na pranieri“.

Skutočným dôvodom stupňovania kyjevského tlaku je niečo iné. A síce hrozba zvoleného amerického prezidenta Donalda Trumpa novými clami, pokiaľ EÚ nenavýši odber amerického plynu a ropy. Trump ju vyslovil tento rok a už teda stačila spôsobiť riadny bolehlav Slovensku. Ďalší na rade môže byť nemecký priemysel.

Bez ruského skvapalneného plynu a plynu prepravovaného cez Ukrajinu ďalej vzrastie cena plynu v EÚ, tým pádom aj elektriny, ktorej podstatná časť sa v EÚ stále prostredníctvom plynu vyrába. Pritom už teraz sú drahé energie kľúčovým dôvodom straty konkurencieschopnosti európskeho priemyslu, v prvom rade nemeckého.

Ukrajine však teraz ide o niečo iné, než sú vyhliadky nemeckého priemyslu. Potrebuje vojenskú podporu USA. Vie, že Trump uprednostňuje transakčné rokovania. A po jeho spomínanej hrozbe pochopila, že mu v rámci transakcie konečne má čo ponúknuť. Zasadí sa o ukončení dovozu ruského plynu do EÚ, ktoré potom Spojeným štátom vytvoria nové odbytiská. Teraz teda Kyjev ukončuje dovoz ruského plynu do EÚ potrubím, pričom tlačí na ukončenie dovozu, ktorý sa uskutočňuje námornou cestou.

Akákoľvek ďalšia „likvidácia“ ruského dovozu však jednoducho likviduje alebo zlikviduje ďalšiu časť európskeho priemyslu. Túto surovú pravdu ale európskej verejnosti oznamuje málokto.
Takže počujeme neustále dookola, že zbaviť sa dovozu ruského plynu je vlastne celkom jednoduché. Že ho krajiny EÚ začnú dovážať z iných svetových končín. To samozrejme je možné. Len potom plyn bude drahší. O dosť.

Ostatne, nechajme hovoriť čísla. Tá z holandskej burzy, ktorá je určujúca pre ceny plynu naprieč EÚ. Jej hlavný referenčný kontrakt je teraz o 150 percent vyššie, než bol v priemere v rokoch 2018 a 2019. A to sa teda teraz ešte k tomu zruší dovoz ruského plynu cez Ukrajinu a potom zrejme aj jeho dovoz námornou cestou. Čo burzovú cenu plynu v EÚ ďalej zdvihne. A európskemu priemyslu vezme ďalšiu časť konkurencieschopnosti.

Vskutku: EÚ sa odstriháva od ruských energií, ale nemožno sa tváriť, že ju to nič nestojí. Rusko tým trpí, pretože také odbytisko, aké malo v podobe EÚ, jednoducho vo svete nenájde. Lenže EÚ trpí tiež.

Po desiatky rokov existujúca symbióza európskeho priemyslu s pomerne lacnými ruskými energiami dala medzi iným vzniknúť európskemu modelu štátu sociálneho blahobytu, ktorý je bez nej len ťažko ďalej ufinancovateľný. Dlhom ho navždy lepiť nepôjde, dlhopisoví investori skôr či neskôr začnú žiadať citeľne vyšší výnos, čo sťaží ďalšie financovanie európskych krajín, až na hranicu udržateľnosti. A stane sa tak tým skôr, čím rýchlejší bude útek priemyselnej výroby a súvisiacich pracovných miest do USA alebo Číny, čo sú dvaja kľúčoví ekonomickí víťazi vojny na Ukrajine.

Autor: Lukáš Kovanda - český ekonóm a autor ekonomickej literatúry. Pôsobí ako hlavný ekonóm Trinity Bank

Zdroj: trend.sk / InfoVojna