O tom, že politika je len pre silné žalúdky, už hádam nikto nepochybuje, napriek tomu cesta Samuela Migaľa a Radomíra Šalitroša k rezortu MIRRI – ministerstva informatizácie a regionálneho rozvoja, bola viac než bizarná . Migaľ sa do parlamentu dostal len náhodou, ako náhradník za ministerku Denisu Sakovú. Jeho pozícia sa zásadnejšie zmenila, keď bol zvolený za prezidenta Peter Pellegrini, čím mu zanikol mandát a Migaľ ako prvý náhradník sa tak posunul na zaniknutý mandát po prezidentovi ( mandát poslanca a prezidenta sú nezlučiteľné) a prestal tak byť náhradníkom. Už len táto samotná skutočnosť mu dala takú mieru sebavedomia, že uveril v to, že bude zásadným spôsobom ovplyvňovať našu politickú scénu.
Najskôr kritizoval Hlas, že sa dostatočne nevymedzuje voči Smeru, že tejto najsilnejšej koaličnej strane nerobí akúsi vnútro koaličnú opozíciu. Potom na hulváta loboval, za jemu blízke občianske združenia s cieľom vyvzdorovať si peniaze, čo bol vrchol klientelizmu. Svoje nároky neustále stupňoval a postupne uveril, že on bude naozaj vážnym hýbateľom slovenskej politickej scény.
V snahe za každú cenu byť v centre pozornosti sa napríklad „preslávil“ známym transparentom Sláva Ukrajine, ktorým „zaujal“ na spoločnom rokovaní slovenskej a ukrajinskej vlády v Michalovciach. Jeho vymedzovanie sa voči „ukrajinskej“ politike našej vlády sa stalo jedným zo zásadných definičných znakov jeho politickej činnosti. Zradcov však nikto nemá rád. Keď sa chcel voči štvrtej Ficovej vláde vymedziť tak, že v čase, kedy mal premiér Fico navštíviť Moskvu, on chcel zorganizovať vzdor - návštevu v Kyjeve, samotný ukrajinský predstavitelia ho vypoklonkovali – s tým, že tam nie je bezpečne. To však neplatilo pre lídra PS Šimečku, ktorý plus-mínus v tom istom čase v Kyjeve, ktorý zrazu bezpečný bol. Nasledovali ďalšie politické trápnosti z dielne Migaľa a spol. Verejne podporoval protivládne protesty, verejne a so silnou mediálnou podporou sa stretol a rokoval s lídrom opozície Šimečkom a jeho šéfom poslaneckého klubu PS Dubécim, aby následne zase otočil a prijal miesto, v ním tak kritizovanej a posudzovanej Ficovej vláde.
Absurdné na tom je to, že ešte nedávno sa zadúšal tvrdeniami, že mu vždy išlo len a len o hodnoty. Jeho menovanie na post ministra bolo celkom iste jedno z najbizarnejších v našich dejinách. Prezident Pellegrini mu jasne povedal, že sa nestáva ministrom vďaka podpore od voličov, ani vďaka odbornosti, ale len a len vďaka politickým dohodám, rozumej politickému vydieraniu. Jeho reakcia na prezidentov príhovor bola absurdná. Paradoxne ocenil tvrdý postoj prezidenta k jeho osobe a úplne z cesty začal tvrdiť, že on si post ministra nevybral, on sa na ňom len akosi ocitol. Priznal, že nemá ani manažérske schopnosti, ale čo už má robiť, keď to raz tak vyšlo. No nič, na Slovenskú už bol ministrom kde kto. Napríklad aj Veronika Remišová. A pri všetkej kritickosti voči Migaľovi, je v podstate technicky, či vecne nemožné byť ešte horším, či nekompetentnejším ministrom. Takže, keď sme prežili Remišovú, prežijeme aj Migaľa. Dúfajúc, že jeho činnosť na ministerstve bude menej skazonosná, než čo predvádzal v parlamente.
Viac vo videu:
Zdroj: YouTube Roman Michelko / InfoVojna
