Priatelia, dobre si zapamätajte, ako sa v celej kauze odvolaného ministra Šimka správajú médiá. Pretože z tejto absolútne jasnej a čistej záležitosti je možné vyvodiť, čo budú robiť v budúcnosti. Médiá vás neinformujú nestranne, ale bez akýchkoľvek dôkazov sa rozhodli postaviť jednoznačne na stranu policajného prezidenta Hamrana. Neberú pritom do úvahy ani základné fakty.

Ak ste dnes na poludnie počúvali na TA3 redaktorku Aktualít.sk, nevyhnutne ste museli nadobudnúť pocit, že to nie je novinárka, ale hovorkyňa polície. Buď ignorovala známe fakty a tvrdenia Ivana Šimka alebo absurdným spôsobom obhajovala ničím nepodložené tvrdenia prezidenta Policajného zboru. Neveril som vlastným ušiam, keď som z úst redaktorky počul bezmyšlienkovite papagájovať Hamranovu obhajobu trestne stíhaného vyšetrovateľa vo vedení policajnej inšpekcie, že vraj obvinenie ešte neznamená, že je vinný. Ako prosím? A to hovoria po tých mesiacoch a rokoch honu na nominantov bývalej vládnej koalície, po ktorých vykrikovali, že by sa mali vzdať funkcií už pri prvom podozrení?

Nikto nespochybňuje prezumpciu neviny. Ale každý idiot musí chápať, že dôveryhodnosť polície nezvýši, keď do vedenia orgánu, ktorý má kontrolovať vyšetrovanie policajtov, posadíte vyšetrovaného policajta. Tým skôr, ak novinári obhajujú zvrhnutie ministra údajnou potrebou dôveryhodnosti polície. No týmto ju už len zvýšili... Nehovoriac o tom, že keď redaktorka verklíkuje Hamranove a Čaputovej frázy o potrebe stability polície v tomto období „kvôli kontrole volieb“, tak buď nehanebne zavádza alebo nevie, o čom hovorí. Voľby zabezpečujú predovšetkým orgány štátnej správy, volebné komisie a obce. Z tohto hľadiska je pre istotu a dôveryhodnosť celého procesu oveľa dôležitejšia osoba ministra vnútra, nie policajní úradníci.

Šimka sa zastali aj bývalý minister vnútra Vladimír Palko a dokonca aj expremiér Mikuláš Dzurinda. Hovoria o hystérii v najvyšších poschodiach slovenskej politiky a o tom, že prezidentka a premiér sa zľakli vydierania polície. Nemyslím si, že sme svedkami nejakého emotívneho skratu. Som presvedčený, že pointu celého príbehu nám odkryjú najbližšie týždne, že to, prečo sa Zuzana Čaputová postavila za svojich trestne stíhaných chlapcov (čurillovcov) a ich „nedokončenú robotu“ má svoj politický dôvod. Ivan Šimko po pár týždňoch na čele rezortu niečo pochopil. Videl, ako funguje polícia, aké nekalé praktiky sa tam dejú a jeho pohár trpezlivosti pretiekol, keď zistil, ako chránia „svojich“ ľudí a ako sa bežní ľudia (zavraždená žena v Dubnici alebo postrelená kadetka) nemôžu dovolať spravodlivosti. A rozhodol sa na to upozorniť veľmi jemným metaforickým spôsobom. Chyba. Pretože ak proti vám stojí zákerná banda, musíte byť ľstivý a nesmiete ísť s bubnom na zajace.

Rovnako som presvedčený, že premiér Ódor i policajný prezident Hamran nehanebne klamú, keď obviňujú Ivana Šimka zo zasahovania do živých káuz. Nakoľko ho dlhodobo poznám, k niečomu takému by sa nikdy neznížil. Veď sa na neho pozrite – je taký mäkký, že ani po tom, čo ho prezidentka podrazila, sa nedokázal voči nej vymedziť a pokorne sa jej poďakoval za príležitosť. Naopak, oproti tomuto bezdôvodnému tvrdeniu OĽaNO a ich politického nominanta Hamrana stoja priame dôkazy, že to bol ich komplic exminister Mikulec, ktorého esemesky s nebohým generálom Lučanským usvedčujú, že sa pokúšal zasahovať do živých káuz. Vtedy sa však novinári Mikulca zastali.

Kým nedôjde v slovenskej žurnalistike k zásadným zmenám smerom k vyššej profesionalite a sebareflexii, nemali by sme takýchto novinárov brať vážne. Nie sú to strážcovia demokracie, sú to politickí aktivisti, žoldnieri jednej strany mocenského súboja a presne tak sa k nim treba správať. Netreba sa dať vydierať osudom Jána Kuciaka, ktorému skáču na hrobe, oni mu nesiahajú ani po členky, nesledujú verejný záujem a svojimi dennodennými intrigami dokazujú, že im nejde o pravdu. Novinár nesmie ignorovať fakty. Ak to robí, nie je žurnalista, ale najatý propagandista v službách súkromných záujmov.

Minister vajatal, premiér klamal a prezidentka zavádzala

Ivan Šimko na stredajšej tlačovej konferencii fakticky potvrdil informácie uvedené v mojom statuse, že jeho pád spôsobil jeho nesúhlas s dosadením trestne stíhaného vyšetrovateľa Pavla Ďurku do vedenia policajnej inšpekcie.

Minister vnútra jeho vymenovanie odmietol podpísať. Riaditeľ policajnej inšpekcie však jeho vôľu ignoroval. Napriek tomu ho minister vnútra z funkcie neodvolal, lebo mu chcel dať podľa jeho vlastných slov „druhú šancu“...

Na tomto mieste však treba zároveň povedať, že Ivan Šimko si môže za svoje odvolanie čiastočne sám. Preukázal totiž neuveriteľnú naivitu a slabosť, keď nekonal v rámci svojich kompetencií a nechal za seba konať iných. Skúsený politik by to nenechal zájsť až tak ďaleko. Ak vedel o dlhodobom nesúlade svojich predstáv s postupom vedenia policajného zboru, nič mu nebránilo v tom, aby ho odvolal a nahradil ho inými ľuďmi, ktorých mal (ako sám na tlačovej konferencii tvrdil) pripravených k dispozícii. A keďže on nekonal, jeho mäkkosť zneužila Zuzana Čaputová, ktorej zdôvodnenie odobratia poverenia ministrovi vnútra považujem za absurdné až škandalózne.

Prezidentka vo svojom vyhlásení uviedla, že Šimka obetovala preto, lebo medzi ním a vedením polície došlo „k zásadnému prehĺbeniu nedôvery“ a dva mesiace pred voľbami považuje za nevhodné ohroziť policajný zbor „personálnou nestabilitou“. Tak pardon, ale toto nedáva žiadnu logiku. Stabilitu pred voľbami ohrozuje skôr výmena šéfa rezortu ako jeho podriadeného. Odkedy „host vyhazuje vrchního“, aby sme použili bonmot klasika? Nehovoriac o tom, že pod ministerstvo vnútra nepatria len policajti, ale aj hasiči, predstavitelia štátnej správy a iné zložky, ktoré sú pre chod štátu minimálne rovnako dôležité ako represívne orgány. Snaha hŕstky policajných funkcionárov diktovať vedeniu rezortu svoje predstavy sú rovnako neadekvátne ako úsilie niekoľkých angažovaných hercov donútiť vedenie ministerstva kultúry, aby podriadilo svoje koncepčné zámery ich úzkym záujmom.

Ak Čaputová priznala, že minister v ničom nepochybil, iba „ich predstavy riešenia situácie sa rozišli“, tak by mala vysvetliť, v čom konkrétne. Chce tým povedať, že jej záujem na dosadení trestne stíhaného čurillovca do vedenia policajnej inšpekcie je väčší ako stabilita celého rezortu? Chce tým povedať, že Hamranovo vedenie polície s nespočetnými škandálmi je nenahraditeľné? V čom teda spočívajú tie „pevné zásady“, na ktorých vraj stojí jej vláda?

Toto je kľúčový bod celého sporu. Pri uvedomení si toho, o čo tu ide, sa vôbec nemusíme zaoberať táraninami Igora Matoviča, ktorý si na dnešnej tlačovke navymýšľal, že Šimko sa v statuse priznal, že chcel mať z policajtov svoje bábky. Prepáčte, ale už by sme mali konečne všetci akceptovať, že toto nie sú relevantné politické postoje, ale drísty psychiatrického pacienta. Preto si zopakujme, že Ivan Šimko sa vo svojom statuse nedovolával na nič iné ako na to, čo je jasne uvedené v zákone o policajnom zbore, trikrát novelizovanom aj za vlády OĽaNO, konkrétne v § 1, ods. 2, a síce: že činnosť Policajného zboru kontroluje Národná rada Slovenskej republiky a vláda. Okrem toho osobitne treba upozorniť na § 6, ktorý jasne hovorí, že Policajný zbor je podriadený ministrovi (ods. 1) a že prezident Policajného zboru je zodpovedný za výkon svojej funkcie ministrovi (ods. 3). Bodka. Nie je o čom.

Napriek tomu som dnes počul po prvýkrát premiéra Ľudovíta Ódora nehanebne klamať, keď tvrdil, že s vymenovaním trestne stíhaného vyšetrovateľa do vedenia policajnej inšpekcie „pán minister nemal žiaden problém a potvrdil, že dôveruje pánovi policajnému prezidentovi. Pán minister sa tak rozhodol napokon sám, že súhlasil s tou situáciou, ktorá je na policajnej inšpekcii“. Ale to je otvorená lož, ktorú na tlačovej konferencii vyvrátil sám minister Šimko, keď jasne zdôraznil, že s postupom riaditeľa inšpekcie nesúhlasil a vymenovanie Pavla Ďurku nepodpísal. Ak svojím konaním aj prezidentka republiky potvrdila, že jeden pochybný čurillovec má pre ňu vyššiu hodnotu ako renomovaný člen “vlády odborníkov“, niečo tu nesedí. Každý hádam pochopí, že energia vložená do toho, aby zopár policajných figúrok zostalo na svojom mieste, je neadekvátna ich politickému významu, a preto vzniká oprávnené podozrenie, že ten, kto sa snaží ovplyvňovať vyšetrovanie dôležitých káuz, nie je minister vnútra, ale prezidentka a premiér, ktorí držia ochrannú ruku nad niektorými policajtmi. A takto právny štát rozhodne nevyzerá.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár (1), (2) / InfoVojna