Jeden veľmi bohatý a veľmi vplyvný človek sa mi pred niekoľkými dňami posťažoval, aký je zúfalý z tej neschopnosti médií rozlíšiť v izraelsko-palestínskom konflikte pravdu od lži. On, ktorý má bezpochyby všetky prostriedky na to, aby bol jedným z najinformovanejších ľudí v tomto štáte, je nadpriemerne inteligentný a s rozvinutým kritickým myslením, tápe v tej záplave protichodných správ a nedokáže k celému problému zaujať jednoznačné stanovisko. Uvedomil som si, o čo ťažšie to majú bežní ľudia.

Celý problém pri posudzovaní tohto bezkonkurenčne najzložitejšieho konfliktu na svete spočíva v optike, ako sa na neho pozeráme. Ak ho hodnotíte ako konzument denných novinových správ, uniká vám nesmierne množstvo súvislostí. Do toho si každý prináša svoje náboženské predsudky, kultúrne obmedzenia a politické záujmy. Izraelsko-palestínska otázka je polarizujúca oveľa viac ako rusko-ukrajinský konflikt. Keď sledujete hádku vašich priateľov o podstatu tohto sporu, každý z nich obyčajne vynecháva nejaké jeho aspekty, a to spôsobuje stupňujúce sa nedorozumenia. Je to jeden z mála konfliktov, pri ktorom vám poznanie dejín pomôže viac ako poznanie medzinárodných vzťahov. Skutočný štátnik by však nemal byť iba vykladačom histórie a fanúšikom jednej zo strán tohto dlhotrvajúceho krviprelievania, akoby išlo o futbalový zápas. Úlohou politiky je hľadať, navrhovať a presadzovať riešenia.

Domnievam sa, že najlepšie chápu podstatu tohto sporu Juhoafričania. Oni vedia toho najviac o apartheide, krutom útlaku a zúfalstve, keď svet nie je ochotný počúvať ich bolesť. Práve z tejto bolesti sa zrodil ich moderný oslobodený národ. Najvyšší predstaviteľ Anglikánskej cirkvi Južnej Afriky arcibiskup Thabo Makgoba v reakcii na udalosti posledných týždňov vyhlásil, že izraelská politika voči Palestínčanom je kópiou praktík z éry apartheidu v Južnej Afrike. „Anglikánska cirkev považuje Izrael za štát apartheidu,“ povedal a dodal: „Keď čierni Juhoafričania navštívia Izrael, paralely so životom v apartheide nemôžu prehliadnuť. Ak budeme stáť bokom a mlčať, staneme sa spolupáchateľmi útlaku Palestínčanov.“ Narážal tým na slávny výrok Nelsona Mandelu, že Juhoafričania sa nebudú cítiť slobodní, kým nebudú slobodní Palestínčania. Rovnaký názor má aj prezident JAR Cyril Ramphosa a väčšina juhoafrickej spoločnosti. Na tlačovej konferencii Afrického národného kongresu 14. októbra bolo celé vedenie ANC oblečené v čiernom a s palestínskymi šatkami okolo krku.

Faktom je, že v Izraeli vládne jeden z najkrutejších režimov na tejto planéte. Hovoriť o ňom, že je to „jediná demokracia na Blízkom východe“ je nielen mýtus, ale aj dosť zvrátená propaganda. Nielen preto, že hovoriť o okupačnej mocnosti, ktorá utláča porobené obyvateľstvo na obsadených územiach, že je demokratická, je výsmechom tohto pojmu. Už pred šesťdňovou vojnou roku 1967 mali izraelskí vojaci rozkaz strieľať na palestínskych utečencov, ktorí sa pokúsili vrátiť na svoje polia a pozbierať svoju úrodu. No ak je lakmusovým papierikom každej demokracie miera tolerancie voči menšinám, potom má Izrael k demokracii na míle ďaleko. Po obsadení území dobytých v roku 1967 prijal izraelský Kneset niekoľko zákonov, ktoré zabezpečovali židovskej väčšine nadradené postavenie. Išlo oklieštenie občianskych práv, o legislatívu týkajúcu sa pozemkového vlastníctva a najmä o tzv. zákon o návrate, ktorý zabezpečil všetkým Židom kdekoľvek na svete automatický nárok na získanie izraelského občianstva. Naopak, rovnaký nárok štát odoprel Palestínčanom napriek tomu, že im ho zaručila rezolúcia Valného zhromaždenia OSN č. 194 z roku 1948.

Diskriminácia sa prejavovala napríklad aj v tom, že už od roku 1948 pridelili palestínskym obciam oveľa menšie finančné prostriedky ako židovským. Konkrétne, najbohatšia palestínska obec Meila je na tom finančne horšie ako najchudobnejšia židovská obec v Negeve. Ešte závažnejšie je vylúčenie Palestínčanov z novo vybudovaných dedín a sídlisk, do ktorých sa môžu bežne nasťahovať iba Židia. Skúste si predstaviť, že by na Slovensku bolo zakázané Židom alebo Maďarom bývať v určitých obciach alebo regiónoch... Najvýraznejšie sa však nedemokratická povaha Izraela prejavuje v tom, akým spôsobom sa zachádza s Palestínčanmi, ktorí žijú pod priamou alebo nepriamou nadvládou Izraela vo východnom Jeruzaleme, na Západnom brehu Jordánu a v Pásme Gazy. Od absolútnej moci armády až po každodenné rutinné ponižovanie miliónov Palestínčanov sa táto „jediná demokracia na Blízkom východe“ správa ako diktatúra najhrubšieho zrna. Ak toto chcete nazvať demokraciou, tak buď nerozumiete definícii tohto pojmu alebo musíte uznať Bielorusko za demokratickejší štát ako Izrael.

Keď teda uznáme apartheid za absolútne neakceptovateľný systém a koreň všetkého zla na Blízkom východe, potom celé naše úsilie musí byť zamerané na odstránenie tohto režimu. A tu sa treba vrátiť k jednému slávnemu článku, ktorý napísal exkluzívne pre izraelské noviny Haaretz v roku 2014 nositeľ Nobelovej ceny za mier a vtedy už emeritný juhoafrický arcibiskup Desmond Tutu. Tento slávny bojovník proti apartheidu pripomenul, ako sa vtedajšiemu svetu podarilo zlomiť neľudský režim Juhoafrickej republiky: zjednotili sa na globálnom bojkote JAR. Väčšina štátov i nadnárodných korporácií prestala obchodovať s režimom. V určitom zlomovom bode si juhoafrická vláda uvedomila, že náklady na zachovanie apartheidu prevyšujú jeho výhody. Sankcie zrazili režim na kolená. Preto arcibiskup Tutu vyzval rovnako aj na globálny bojkot Izraela.

Jeho slová sa stretli skôr s pohoršením ako pochopením. Som však presvedčený, že ak sa chceme pohnúť z miesta, nesmieme aj naďalej prispievať k udržiavaniu tohto hlboko nespravodlivého statusu quo a musíme vyvíjať na režim apartheidu oveľa väčší tlak ako doposiaľ. Izrael sa správa, akoby zajtrajšok neexistoval a akoby nechápal, že jeho obyvatelia nebudú žiť v bezpečí, po ktorom túžia a na ktoré majú plné právo, kým budú jeho vodcovia vytvárať podmienky, ktoré udržiavajú konflikt. Odsudzujem všetky prejavy násilia. Musíme však jasne povedať nielen to, že Izrael má právo brániť sa proti teroristickým útokom na civilistov, ale jedným dychom aj to, že palestínsky ľud má plné právo bojovať za svoju slobodu a dôstojnosť. Kým toto jednoznačne nezaznie od predstaviteľov západných štátov, arabský svet v nás bude vidieť iba pokrytcov, ktorí mlčky schvaľujú apartheid a genocídu. Vojenské riešenie tohto konfliktu neexistuje. Apartheid je neprijateľný. A Izrael si to neuvedomí dovtedy, kým jeho bojkot nenadobudne rozmery kritického množstva podpory vo svete.

V tejto súvislosti chcem nabúrať jeden rozšírený mýtus. Medzinárodné spoločenstvo sa formálne hlási k myšlienke dvoch samostatných štátov – Izraela a Palestíny. Nechcem teraz na tomto mieste pre nedostatok priestoru rozoberať, prečo pre realizáciu tejto idey takmer nič neurobilo. Chcem vysvetliť, prečo túto koncepciu považujem za dnešného stavu vecí za nerealizovateľnú a neriešiacu podstatu problému. Právo na sebaurčenie až do založenia samostatného štátu je cieľom každého sformovaného národa a ja tento sen nechcem nikomu upierať. Ibaže pri pohľade na mapu Izraela a stav jeho osídlenia palestínskym obyvateľstvom ľahko pochopíme, že vytvorenie súvislého územia palestínskeho štátu za súčasných podmienok by iba zvýšilo mieru utrpenia, bolesti a nespokojnosti.

Izrael sa v tomto priestore dlhodobo a cielene správa ako koloniálna mocnosť. Ilegálne okupuje palestínske územia, masívne vyvlastňuje palestínsku pôdu, vyháňa pôvodné obyvateľstvo z miest, kde žili po mnoho generácií ich predkovia a uzatvára ho do enkláv, v ktorých panujú katastrofálne životné podmienky. Pásy ilegálne budovaných židovských osád sa čoraz väčšou mierou zahryzávajú do palestínskeho územia, trieštia pôvodné osídlenie do malých ostrovčekov vzájomne izolovaných obcí, pričom judaizačné pásma od seba oddeľujú nielen jednotlivé dediny a dediny od miest, ale aj dve časti tej istej obce. Osady sa navyše stávajú nekontrolovateľnou liahňou židovského extrémizmu, ktorého obeťou sú palestínski civilisti. Rozdeliť toto územie na etnickom základe sa dá len za cenu ďalších tragédií. Navyše, Izrael sa často vyhovára, že také Pásmo Gazy je predsa úplne v rukách Palestínčanov, izraelská armáda sa odtiaľ stiahla... Ibaže všetci vieme, ako to vyzerá v praxi. Izrael uzavrel Gazu do najväčšieho väzenia na Zemi, kontroluje jej zásobovanie, pravidelne ju terorizuje vojenskými výpravami... A presne takto by mohol vyzerať „samostatný“ palestínsky štát, ak nebudeme trvať na zásadnom opatrení – odstránení apartheidu, diskriminácie a útlaku pri zrovnoprávnení všetkých obyvateľov v jednom štáte.

Takéto riešenie dnes odmieta hlavne Izrael, ktorý chce vybudovať čisto etnický židovský štát bez Palestínčanov, no ťažko si ho vie predstaviť aj vedenie Palestínskej samosprávy. Vyžaduje si to totiž zmenu myslenia, ktoré u Izraelčanov prekoná pocit večného obliehania a u Palestínčanov trpkosť z mnohoročného útlaku. Vyžaduje si to predstavu, že budúce generácie Židov a Palestínčanov nie sú zatratené k večnému násiliu, nenávisti a neistote. Vyžaduje si to schopnosť vidieť svet, v ktorom budú môcť Židia a Palestínčania opäť spolu žiť bok po boku v slobode a vzájomnom rešpekte. Nijako inak sa totiž nedá na Blízkom východe dlhodobo prežiť.

Palestínčania vedia, že keď obmedzíme otázku legitimity palestínskeho územia len na oblasti, ktoré Izrael dobyl v roku 1967, nikdy nevyriešime samotné jadro problému. Židia zasa neveria, že za takýchto podmienok by sa mohli cítiť bezpečne. Sionizmus chcel byť riešením antisemitizmu vo svete, no namiesto toho sa stal hlavnou príčinou jeho pokračovania. Nepodarilo sa vykoreniť ani rasizmus, ani xenofóbiu, ktoré doteraz prežívajú v samotnom srdci Európy a z ktorých vznikol nacizmus na kontinente a brutálny kolonializmus za jeho hranicami. Všetci si zaslúžime lepšie uzavretie desivej historickej kapitoly holokaustu. K tomu však nedospejeme, ak budeme naďalej upadať do tej istej pasce a vydávať vlastné mýty za skutočnosť. Palestína nebola mesianisticky vykúpená židovským obyvateľstvom, bola kolonizovaná a jej obyvatelia boli po roku 1948 brutálne vyhnaní zo svojich domovov. Už Charta OSN dala každému národu trpiacemu pod kolonializmom právo viesť oslobodenecký boj, a to i ozbrojený. Úspešným zavŕšením tohto boja však nie je ďalšie násilné rozdelenie územia, ale vytvorenie demokratického štátu na občianskom princípe, ktorý bude rovnoprávne zahŕňať všetkých, ktorí v ňom žijú. Dlhé roky sme premárnili prázdnymi rečami o dvojštátnom riešení, ktoré mocnosti nebrali vážne. Ľudí, ktorí sa zjednotia na ideáloch spravodlivosti, nemôžu zastaviť rakety. A svet, ktorý sa zjednotí v úsilí presadiť túto spravodlivosť, nemôže byť neúspešný.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna