KONCEPČNÁ POLITIKA ŠTÁTU SA DLHODOBO NEDÁ TVORIŤ BEZ DIALÓGU
Predseda KDH Milan Majerský v emotívnom rozhovore pre denník Postoj vyvracal obvinenia opozičných partnerov "z kolaborácie so Smerom" takýmto prečudesným spôsobom: "Ja som nesedel ani s Kočnerom, ani s Chmelárom, bol to pán Sulík."
Ja teda netuším, ako sa mu podarilo dostať do jednej vety bezškrupulózneho gangstra a kritického intelektuála, ale ak medzi nimi nedokáže rozlišovať a robí takéto nehorázne prirovnania, nečudujme sa, že mu robí problém pochopiť oveľa dôležitejšie veci. Keďže však mentálne uviazol niekde na úrovni Matoviča, ktorý akékoľvek kontakty s vládnymi politikmi považuje za styky s mafiou, vysvetlime si najprv, prečo je šéf kresťanských demokratov tak zúfalo mimo.
Už ma nudí vysvetľovať, že nie som a nikdy som nebol členom Smeru-SD, že som slúžil štátu, nie politickej strane. Spájať to je rovnaký nezmysel, ako keby som obvinil jeho podpredsedu Jozefa Hajka, ktorého do kresla moderátora verejnoprávnej RTVS dosadil kedysi Andrej Danko, že slúžil SNS. Kto neovláda ani takúto základnú politickú abecedu, nemá v politike čo robiť.
Takže. Keďže nie som členom Smeru a nemal som na takúto misiu ani poverenie jeho predsedu, obvinenia na adresu Richarda Sulíka, že je "kolaborantom Smeru", sú viac než primitívne. Pripomínam, že sme sa stretli v atmosfére tesne po atentáte na premiéra, keď celá spoločnosť požadovala politický zmier. A keďže politické špičky neprejavovali o neho iný ako formálny záujem, museli iniciatívu prevziať jednotlivci. O tom, že to nebola iniciatíva celej SaS, svedčí okrem iného aj fakt, že aktuálny šéf liberálov Branislav Gröhling stále blúzni o tom, že žijeme v diktatúre, že politický boj treba ešte viac pritvrdiť a odmieta akékoľvek pokusy o dialóg. Čiže žiadne tajné paktovanie Smeru a SaS. Iba niekoľko opozičných politikov si nezávisle od seba všimli moje statusy a vyjadrenia pre médiá a pokúsili sa o nadviazanie dialógu s niekým, kto má určitý vplyv na verejnú mienku, kto nemá krvavé oči a s kým sa dá hovoriť.
Druhá vec je, že návrhy Richarda Sulíka o nejakej "rade múdrych", ktorá by vydávala stanoviská posudzujúce akýsi morálny rozmer výrokov politikov, považujem za utopické, neuskutočniteľné až kontraproduktívne. Od začiatku som zastával názor, že jediný efektívny spôsob, akým môžeme prispieť k zníženiu spoločenského napätia, je vyžadovať od politikov, aby dodržiavali rovnaké pravidlá pre všetkých, aby druhému nevyčítali to, čo robia sami. Ale nikdy som nepochyboval o tom, že snaha Richarda Sulíka bola úprimná a vedená dobrým úmyslom. Ak Milan Majerský spochybňuje potrebu intenzívnejšieho dialógu medzi opozíciou a koalíciou, nechápem, čo hľadal na dnešných pracovných raňajkách s premiérom. V každom prípade by som mu bol vďačný, keby ma nezaťahoval do svojich hier a intríg.
Ak si opoziční politici štyri mesiace po atentáte na Roberta Fica hystericky vyhadzujú na oči, kto s ním viac kolaboruje, iba tým potvrdzujú, že o skutočné zmierenie nikdy nemali úprimný záujem. Ja sa budem o to naďalej snažiť napriek tomu, že takéto úsilie dnes môže na prvý pohľad pôsobiť donquijotsky, lebo takto deštruktívne to už ďalej nejde. Riskujeme oveľa viac ako stratu ľudskosti, riskujeme totálnu neschopnosť pracovať na spoločných cieľoch, a tým aj pád celého štátu. Naša mentálna zaostalosť sa prejavuje predovšetkým v totálnej neschopnosti viesť racionálny dialóg. Skrátka, akoby sme dokázali iba buď vyrábať nejaké nekritické kulty osobností alebo štvavé démonizujúce kampane, nič medzi tým, a medzi týmito dvoma extrémnymi mantinelmi nás to plieska už takmer dvesto rokov.
Nie je normálne, aby sme každého jednotlivca s vlastným myslením a vlastným názorom, ktorý vybočí z radu, hystericky označovali za zradcu. Nie je normálne, aby sme zapochybovali o lojalite príslušníka nejakej skupiny, ak protivníkovi vyjadrí úctu alebo rešpekt. Táto fanatická nevraživosť nie je ničím iným ako znakom totalitného myslenia. Nepáčilo sa mi a nikdy sa mi nebude páčiť, ak oponentov nazývame opice, svine v ľudskej koži, potkany, ak vrcholný predstaviteľ štátu kričí o najbližších svojho hlavného rivala, že je to príživnícka rodina. Stále budem tvrdiť, že odvolávanie Michala Šimečku bola hlúpa taktická chyba, ktorá z nevýrazného amatéra, ktorý mal problémy s vlastnou poznateľnosťou, vyrobila symbol, ktorý po tomto cirkuse pozná každý nielen doma, ale aj v politických kruhoch Európy. Ak nás vedie iba živočíšna zaslepenosť, takto sa nedá budovať dlhodobá koncepčná politika. Cítim sa tu už ako v Číne počas kultúrnej revolúcie. Ale neplatí to len o politikoch. Keď preafektovaný skôr publicista ako spisovateľ Michal Hvorecký povie - "Ako človeka pera ma hlboko poburuje, že nám tu vládnu bludári, konšpirátori, zákerní ľudia" - jedinú správu, ktorú tým vysiela do verejnosti, je správa o ňom samom. A nech sa to, preboha, nesnaží legitimizovať schovávaním sa za "muža pera", lebo keby bol skutočným mužom pera, a nie len tupým propagandistom, takto by sa nevyjadroval.
Stále nám chýba nezávislá autorita, ktorá by mohla byť mediátorom tohto sporu. V zdravej spoločnosti by to mal byť celkom prirodzene prezident republiky, ale ten súčasný príliš skoro ukázal, že na to nemá podobne ako jeho predchodcovia. Veľmi ma zaskočilo včerajšie vyjadrenie hlavy štátu na adresu Andreja Danka. Nie že by som s ním nesúhlasil, ale to nie je jeho úloha. To mal povedať predseda Hlasu Šutaj Eštok, ktorý bol vo vyjadrení oveľa diplomatickejší ako samotný prezident. Peter Pellegrini v snahe udržať Hlas nad vodou ako hradnú stranu stráca dôveryhodnosť nadstraníckej hlavy štátu, a to sa mu môže vypomstiť. Zatiaľ robí to, čo nemá a nerobí to, čo robiť má.
Napríklad zvolanie okrúhleho stola politických strán ku konsolidácii verejných financií mala byť jeho iniciatíva, nie premiérova. Ibaže význam by mala jedine vtedy, keby to urobil v prípravnej fáze s cieľom nájsť konsenzus. Ak je však už návrh hotový, a to opäť bez riadneho pripomienkového konania, ktorý putuje do parlamentu v skrátenom legislatívnom konaní, prizvať k tomu na konzultácie opozíciu nie je nič iné ako politické divadlo. Robert Fico pripravil pre opozičné strany pascu, ktorá však bola tentoraz taká priehľadná, až to zvádza k otázke, či nám nezačína matador slovenskej politiky starnúť. PS a KDH túto hru prečítali a rozhodli sa správne. Premiér pravdepodobne kalkuloval s tým, že Michal Šimečka sa cez sériu osobných urážok neprenesie a nepríde. Líder PS však túto chybu neurobil. Vopred pripravené stanovisko Roberta Fica, že nič konkrétne nepriniesli, tak vyznelo veľmi nepresvedčivo, lebo obe strany predstavili celý rad konkrétnych návrhov, o ktorých premiér nebol ochotný a možno ani pripravený rokovať.
Musím preto uznať, že v tejto bitke nazbieral Michal Šimečka politické body. Vyčlenil sa z matovičovsko-gröhlingovsko-naďovskej línie ako konštruktívna opozícia. Jeho kritiku, že navrhované konsolidačné opatrenia najviac postihnú obyčajných ľudí, však oslabuje fakt, že jeho europoslanec a bývalý premiér Ódor navrhoval ešte horšie škrty. Výhrady, prečo vláda nešetrí na byrokracii, sú však na mieste. Veď premiér Fico navrhoval výrazné zníženie počtu štátnych úradníkov, stopla mu to však SNS. A tak sa zdá, akoby jediným opatrením šetrenia na štáte bolo moje odvolanie. Na tomto mieste vidno, ako tejto vláde veľmi chýba kritika zľava. V tej je najdôslednejšia bývalá ministerka financií Brugita Schmögnerová, ktorá vecne poukazuje na to, že skutočným víťazom konsolidačného balíčka sú najvyššie príjmové skupiny, ktoré budú profitovať z nepochopiteľne zníženej sadzby dane z dividend či z rezignácie na progresívnu daň. Dokonca ešte aj nový francúzsky premiér Michel Barnier, ktorý vzišiel z pravice, oznámil zvýšenie daní pre najbohatších ľudí a veľké korporácie, pričom zdôraznil, že nebude zvyšovať dane nielen najchudobnejším, ale ani strednej triede.
A táto slovenská vláda má tú drzosť nazývať sa sociálnodemokratickou? Darmo dnes Rudolf Huliak ziapal na tlačovke rozzúrený do biela, že prečo zdravotníctvu nestačí deväť miliárd, keď im zvýšili rozpočet na dvojnásobok. SNS by sa už konečne mala prestať starať do vecí, ktorým nerozumie a do rezortov, za ktoré nenesie žiadnu zodpovednosť. Tento lovec medveďov z Očovej by si mal už konečne uvedomiť, že nemá šajnu o finančnej náročnosti zdravotníctva, ktoré je u nás dlhodobo finančne hlboko poddimenzované - veď kým v Spojených štátoch do tohto rezortu tečie až 19 % HDP, u nás iba 7,1.
Napriek tomu pre premiéra Fica nedopadli dnešné raňajky s opozíciou zle. Sledoval nimi totiž úplne iné ciele ako dohodu so Šimečkom a Majerským. Vyslal nimi signál koaličným partnerom, že nie je na nich tak veľmi závislý a že je čas upratovať. Nebuďte prekvapení, keď čoskoro začnú padať hlavy.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna
